Strata vlasov nie je životné bremeno

Andrea Götzlová je žena, ktorá si prešla náročnou liečbou rakoviny žalúdka a stratou vlasov počas chemoterapie. Dnes, o rok neskôr, zdieľa svoj príbeh, aby motivovala ďalšie ženy a dodala im odvahu a nádej. Hoci strata vlasov bola pre ňu emocionálne náročná, postupne sa naučila, že táto skúsenosť má aj svoju silu. „Nie je to to najhoršie, čo sa vám v živote môže stať. Vlasy narastú, ale to, čo vo vás zostane, je poznanie, že dokážete oveľa viac, než ste si mysleli,“ hovorí. Jej príbeh je súčasťou informačnej a motivačnej božúry projektu Hodvábna nádej, ktorú si pacientky Národného onkologického ústavu nájdu zabalenú v krabičke spoločne s hodvábnou šatkou.

Po šoku prišla prvá motivácia

Andrea si dlho nevšímala varovné signály, ktoré jej telo vysielalo: „Roky som mala problémy so žalúdkom, no vždy som si myslela: koho dnes nebolí žalúdok? A tak som to podceňovala.“ Starostlivý manžel jej však vybavil návštevu u lekára a trval na tom, aby ju absolvovala čo najskôr. Celé vyšetrenie bolo zvláštne, príliš dlhé a lekár jej bral veľa vzoriek. Zlý pocit sa potvrdil a keď jej lekár oznámil diagnózu rakovina žalúdka a informoval ju o nutnosti jeho celkového odstránenia, zostala v šoku. „Opýtala som sa, ako budem žiť bez žalúdka, a lekár mi povedal: Normálne, dnes sa to dá,“ opisuje prvé momenty po verdikte. Táto veta sa stala prvým impulzom, ktorý ju motivoval k tomu, aby sa nevzdala. „Samozrejme som preplakala cestu z nemocnice, ale vedela som, že musím byť silná pre svojich najbližších. Ja som tu pre nich celý život ako taký maják, nesmiem sa tomu poddať,“ priznáva Andrea. Veľmi jej pomohol aj postoj manžela, ktorý ju napriek vyťaženosti v práci sprevádzal, kde mohol, a snažil sa ju tiež psychicky nakopnúť.

Negooglila, pýtala sa lekára

Pred začiatkom liečby v sebe Andrea riešila množstvo otázok. „Prvé noci si pamätám, že som nevedela spávať. Keď som zaspala, zobudila som sa uvedomujúc si tú situáciu, že mám rakovinu. Potom som si niečo pozerala na internete. Asi raz alebo dvakrát som si sadla a čítala som si nejaké veci. Povedala som si však, že to nebudem v sebe živiť, že sa idem zaoberať tým, ako sa to dá zvládnuť a nie ako sa nedá,“ vyznáva Andrea. Celý život mala dlhé vlasy a predstava ich straty bola pre ňu desivá. „Viete, ja som nikdy nemala nejaké ‚háro‘, kvalitné, husté, neviem aké parádne a posledné tri roky som aj bojovala s tými vlasmi, aby sa mi neničili a aby mi nepadali. Ktovie, možno to už bolo podmienené tým, že som nemala zdravý žalúdok, len som o tom nevedela,“ zamýšľa sa. No tak či onak, keď jej lekár povedal, že už po prvej dávke chemoterapie môže prísť postupne o vlasy, podľahla panike.

Ostrihal ju manžel

Andrea si najprv myslela, že to príde ako blesk z jasného neba. Že jej stečie liečba a ona si nájde na vankúši vypadané vlasy. Prišlo to však až o dva týždne, keď mala nastúpiť na druhú chemoterapiu. Dala si na hlavu menšiu šatku, keďže práve mali rodinnú oslavu a prišla jej pod ruku ako prvá. „Mali sme tu návštevu, tak som chodila s tou šatkou, nechcela som sa pred nimi ešte ostrihať alebo vyholiť si hlavu. Taktiež som si ich nechcela ani umývať. Bála som sa, že keď si vlasy uvoľním a pustím na ne vodu, že mi budú zliezať v tej sprche, že o ne prídem,“ priznáva a s úsmevom dodáva: „Nikto vtedy nevedel, že som chorá, iba manžel. Tvárila som sa, že toto je módny výstrelok, že som prišla akože z Francúzskej riviéry, z dovolenky.“ Keď sa však proces vypadávania zintenzívnil, snažila sa situáciu zvládnuť s nadhľadom. Od brata, ktorý má krátke vlasy, si požičala holiaci strojček a dala ho do ruky svojmu manželovi. „Môj muž mi oholil hlavu a ja som si povedala – tak nemám vlasy, a čo? Oči si nalíčim, dám krásnu šatku, výrazné náušnice a pôjdem medzi ľudí,“ rozhodla sa.

Mama sa lieči a vylieči sa

Podpora od rodiny bola pre Andreu kľúčová. Hoci najprv váhala, ako oznámiť svoju diagnózu najbližším, nakoniec pochopila, že zdieľaná bolesť je polovičná bolesť. „Moji synovia boli mojou veľkou oporou, každý svojím spôsobom. Starší je citlivý a chápavý, mladší si najprv musel zvyknúť na mamu bez vlasov, ale nakoniec to zvládol. Povedal: Maminka sa lieči a vylieči sa. Bodka,“ spomína Andrea, ktorá si podobný prístup aj sama osvojila. Rozhodla sa zamerať na pozitíva a ísť do boja s odvahou. Časom si uvedomila, že aj strata vlasov bola pre ňu oslobodzujúca. Hoci si po prvej chemoterapii kúpila aj parochňu, mala ju na hlave dokopy asi trikrát. Počas liečby si obľúbila hodvábne šatky, ktoré jej pomáhali cítiť sa dobre a sebaisto. „Mala som doma nejaké šatky od Jany Keketi. Boli krásne, veľké, jemné. Práve ich veľkosť je skvelá, keďže zakryjú aj krk. Šatka je ako symbol – schová holú hlavu, dodá vám šarm aj odvahu a pôsobí naozaj krásne. Vďaka nej sa cítite sebavedome a nemusíte riešiť, čo si kto myslí,“ hovorí Andrea. Hodvábne šatky, ktoré mala na sebe, sa stali aj módnym doplnkom, ktorý zvýraznil jej osobnosť.

Šatka dodá odvahu

Andrea Götzlová verí, že jej príbeh môže motivovať ďalšie ženy, ktoré čelia podobnej situácii. „Vždy je nádej. Či už máte rakovinu a prídete o vlasy, vždy existuje spôsob, ako ísť ďalej. Všetko záleží na tom, ako sa nastavíte. Život nie je len o príjemných veciach, ale aj o tom, ako sa dokážete vysporiadať s ťažkosťami. A vždy môžete nájsť niečo, čo vás posilní,“ hovorí. Dnes si váži každý deň a verí, že aj ťažké chvíle môžu priniesť niečo dobré. „Všetko zlé je na niečo dobré – to je moje životné krédo. Naučila som sa, že krása je vo vnútri a že odvaha a odhodlanie sú to, čo nás robí výnimočnými. Nerobte z vlasov alebo iných strát to najväčšie životné bremeno. Život je o bojoch, ktoré nás robia silnejšími,“ uzatvára bývalá pacientka a hoci jej vlasy už teraz narástli, dokonca sú hustejšie a kvalitnejšie, nevylučuje, že šatky bude nosiť aj naďalej. Pretože pre ňu nie sú symbolom ochorenia, ale práve nádeje a odvahy vystúpiť z komfortnej zóny.

Pozn.: Jedným z partnerov projektu sa stala aj Všeobecná zdravotná poisťovňa – pacientka Andrea je poistenkyňou práve tejto najväčšej slovenskej zdravotnej poisťovne.